Možno je to tak – Niečo o láske, vzťahu a bezpodmienečnej láske počas transformačného procesu

Prichádza doba, kedy už nemôžeme balamutiť sladkými rečami jeden druhého, ale ani seba samotných. Pokaľ ale túžite po týchto sladkostiach, tak verte, že vaše ego je ešte stále v nadvláde nad vašou dušou. Viem, je to krásne ak niekto tvrdí do očí tomu druhému, že aký je super, úžasný, najlepší, fantastický, nikoho takého nepozná a bla, bla, bla. 

No ten človek je potom buď slepý, vytvoril si ilúziu o vás, alebo klamár a chce len niečo docieliť, dosiahnuť a tak len hrá divadlo. Dnes sa bavíme o láske, vzťahoch a tak všetko čo budem písať berte prosím v tomto kontexte. Neberte to prosím ako nejaký útok na vaše city, srdiečko. Mám len pocit, že je načase písať o veciach, ktoré možno neboli ešte napísané z môjho uhlu pohľadu na dnešnú tému.

Osobne verím v pravú, čistú, lásku. V lásku, ktorá sa nedá opísať, len cítiť, žiť. Slovo „verím“ je naproti tomu čo cítim, vnímam, neopísateľné. V tej viere žijem aj s mojou nedokonalosťou. No ale kto z nás je úplne dokonalý?

V čom vlastne robíme chyby, že sa len točíme akoby v jednom kruhu nezdarov v láske, vzťahu v rámci transformačného procesu?

Tak ako? Budeme si naďalej zatvárať oči, alebo sa konečne rozhodneme ich otvoriť a úprimne preskúmať všetko potrebné aby sme boli šťastný, boli milovaný a milovali?


Úprimnosť

Úprimne podebatovať sám so sebou je už odvaha. Prestať sa vyhovárať, že prečo sme urobili to a to a prečo sa to nedalo, či nedá, bez ochoty hľadania riešenia. Bez úprimnosti k sebe to asi nepôjde. Hádzať vinu na druhého, či hrať rolu toho chudáka, dobráka, koho každý oklame, je totálne choré. Rola obete, či bojovníka, ktorý všetko sám dokáže vyriešiť v partnerstve často prináša len disharmóniu. To je začiatok konca. Pravdepodobne taký človek sa rád utieka do ilúzií bez toho, že by si začal veriť, dôverovať sebe, životu, láske. Je ťažké byť k sebe úprimný, úprimne si pomenovať vlastné chyby, nezdary, čo som sa naučil aj keď to veľmi bolelo. Úprimnosť nám vždy prináša nové odhalenia, výzvy, pomoc na našej životnej ceste vpred. Už to, že si dovolíme prijať, že moja pravda nemusí byť pravdou toho druhého, či nemusí byť ani skutočnou pravdou, len mojim dočasným pohľadom na niečo, naznačuje o jedincovi ochotu byť v prítomnosti cez úprimnosť vo vlastnom bytí.


Vďačnosť

Keď je človek šťastný, ľahšie zvláda vďačnosť. No byť vďačný aj v ťažších chvíľach je už o niečom inom. V láske, vo vzťahu, je veľmi dôležité, aby sme tak automaticky  ako dýchame, rovnako prejavovali svoju vďačnosť za všetko krásne, drobnosti. Slovo „ďakujem“ nech nie je len prázdnym gestom, zhlukom hlások bez citu, pocitu vďačnosti. K vďačnosti patrí aj pochvala, uznanie, prejav láskyplného prijatia, či odovzdania vďačnosti. Skutočne precítená vďačnosť ide ruka v ruke s láskou. Prázdne slovo „ďakujem“ je len fráza, slušnosť.  Vďačnosť nám pomáha vkladať lásku aj tam, kde je to ťažké. Byť vďačný za slová chvály, no kto by to nezvládol. Ale keď ťa niekto provokuje, vytáča, nadáva atď. dokážeme byť aj vtedy rovnako vďačný? Prečo by sme mali byť vtedy vďačný? No, aby sme si otvorili konečne oči. Koho to počúvam, kto sa ku mne takto chová, koľko pravdy je na tom čo hovorí, čo mám zmeniť v sebe, v živote? Jednoducho úprimne a vďačne sa pozrieť z nadhľadu na celú situáciu a rozhodnúť sa ako ďalej. Vždy je nejaké riešenie. Otázka je, či som ochotný to zrealizovať, alebo sa obetujem. Obetovanie sa ešte nikdy nikomu neprinieslo ozajstné šťastie, len ilúziu v očakávaní. No málo kto sa dočkal vďaky.


Čakanie na skutočnú lásku

Ďalšia ilúzia, nezvládnutá a neukončená minulosť, nepochopenie učiva, očakávanie cez ilúziu. Aby ste ma vedeli pochopiť. V podvedomí človeka je čakanie stav stagnácie v určitom smere. Čakám na niečo, na niekoho, lebo ho potrebujem (závislosť na niekom, nedôvera v seba samého) pre niečo. Očakávam, že to bude potom lepšie, dokonalé atď. Nebolo by lepšie vedieť seba samého v láske oceniť, povedať si áno, som pripravený na vzťah (čo je vlastne informácia do kvantového poľa) a žiť svoj život, ísť na svojej ceste ďalej bez nejakého očakávania, čakania, že kedy, kto sa konečne objaví? Už nemusíme byť lovcami, nepotrebujeme  nahadzovať nejaké návnady a chytať jeden druhého ako nejaké ryby, či poľovať ako na nejakú zver. Jednoducho, idem ďalej na svojej transformačnej ceste v úprimnom pozorovaní seba samého a s vďačnosťou za všetko čo mi prináša život. Práve táto esencia bytia potom automaticky vyžaruje zo mňa ako magnet čo uľahčuje osobe, dušičke (ktorá rovnako podobne funguje a vyžaruje) niekde inde, aby sme sa začali približovať k sebe a v určitom čase a bode sa stretneme. Čakanie, nedočkavosť, či porovnávanie, ostražitosť v tomto smere je viac priťahovanie starej lekcie s iným hercom a v iných farbách, než to, po čom naozaj túžime. Namiesto vety „čakám na svoju pravú lásku“ by nebolo jednoduchšie žiť a robiť toto: Idem, kráčam v ústrety pravej lásky? Idem, prijímam, transformujem všetko to čo mi prináša život, aby v pravý čas v tých najlepších vibráciách sa spojili srdcia dvoch ľudí.


Žiť s minulosťou na chrbte, alebo s ťahaním minulosti za sebou

Túžime po láske, nežných slovách, pochopení, vďačnosti, úprimnosti, komunikácii bez strachu, po dokonalom vzťahu. A kto nie? V živote existujú výzvy, ktoré ak nevyriešime, budeme vo vlastnej pasci. Pozrime sa na tento príklad.  Prišli sme k tomu, že náš vzťah sme formálne ukončili preto a preto. Nemáme si čo povedať, nedokážeme spolu žiť, no nemáme kam sa nasťahovať, či odsťahovať a tak naša minulosť dýcha neustále na náš chrbát. Často (hlavne ženy) kvôli deťom riskujú, že to vydržia, kým deti sa neosamostatnia. Cez deň je hrdinka, v noci plače tajne potom ako obeť. O nič ľahšie to nie je ak si stále v sebe pripomíname ako nejaký antivírový program,  na čo si máme dávať pozor, ak by aj náhodou niekto mal o nás záujem. Je to silné prepojenie minulosti s našou prítomnosťou. Takže ak sa na to pozrieme z nadhľadu zistíme, že v takejto prítomnosti naše vibrácie sú nízke, ďaleko od lásky a tak v tomto smere nedokážeme nikoho ani prijať do srdiečka. A pokiaľ áno, tak s očakávaním že nám pomôže vyriešiť našu situáciu. No nemôže  to nakoniec vyzerať ako vypočítavosť? Čo máme urobiť ak chceme zmenu? Určite sa najprv snažiť pozrieť na celú situáciu z nadhľadu. Naša úprimná analýza nám prinesie určité možnosti riešení. No niekedy a to často sa stáva, určité riešenia chcú hlboké a vážne zmeny. Najťažšie je prekonať strachy, či to zvládneme. Strachy, čo na to povedia druhí, rodina, deti. No vôbec vedia tí druhí, že čo cítite v sebe, s čím bojujete, čo prežívate? Chcú vás vôbec pochopiť a pomôcť vám, alebo egoisticky sa pozerajú len na vlastné potreby? To všetko sú indície, informácie, kedy začatý transformačný proces vo vašom živote prináša otázku: ako sa rozhodnete? Pravdepodobne to bude bolieť, no nakoniec príde tá pravá odmena. Babičky hovorievajú: Všetko raz prebolí. No ako rýchlo, to záleží len na nás, či to všetko prijmeme ako nejaký trest s  poučením, alebo poučenie cez nadhľad s výzvou ísť ďalej na vlastnej životnej ceste, ktorú zvládam sám. To nám potom prinesie konečne správne ocenenie, silu, dôveru, pripravenosť na niečo nové, krásne a milujúce. Samozrejme, ak vám vyhovuje rola tajného občasného milenca, milenky, je to vaša voľba. No ale potom neplačte, že sa k vám tak aj chovajú, že sa nedokážete naozaj zamilovať. V rámci konzultácií som spoznal aj veľa silných ľudí, žien, ktoré dokázali neuveriteľným silným  chcením vybudovať niečo nové, nádherné. Na začiatok im postačila silná dôvera, chcenie a ochota sa zmeniť. Samozrejme, že prišli ohováračky, ataky. No oni išli s dôverou ďalej a nenechali sa vtiahnuť do hier druhých. Niekedy zanechali nielen svoju citovú minulosť, ale aj majetky a pod. Budovali nové, skromné, láskyplné domovy, kde sa dokázali oceniť a našli sa ľudia, ktorí ich rovnako ocenili, pomáhali im. A práve v tomto harmonickom novom bytí nachádzali svoje nové vzťahy, lásky. Pochopili ste, čo som chcel naznačiť, povedať?  Ono najhoršie je, ak človek chce niečo ihneď a hotovo. Ten nepochopil ani to, že si skutočný vzťah, lásku nikdy nekúpi.


Prázdne slová, gestá, frázy

Nedá mi to, aby som aspoň pár viet ešte nenapísal, aj keď som v článku už o tom niečo napísal. V živote veľmi často, len preto aby sme niekoho neurazili povieme „áno“, aj keď naše vnútro nesúhlasí. Hovoríme niečo iné a v podstate niečo iné v sebe cítime. Sú to obyčajné klamstvá a potom chceme aby nás niekto bral vážne, miloval. Skutočná láska je plná láskyplnej komunikácie bez strachu. Láska je ochotná počúvať bez urážlivosti. Skutočná láska neuráža. Každé slovo, gesto, má svoj náboj. Skontrolujme si večer ako sme fungovali cez deň. Dokázali sme jednoducho povedať ak bolo treba: prepáč, toto ma uráža, bolí ma to, zraňuješ ma, som z toho veľmi smutná? Alebo, nechápem ťa a som zmätená, prosím skús mi to nejako vysvetliť. Slovo plné lásky uisťuje, prázdne zneisťuje. Mali ste pocit strachu, že na kom vám záleží nechápe vás a báli ste sa to vypovedať? Alebo tak ste milovali toho druhého, že ste vždy súhlasili aj keď ste nevedeli čo to znamená, necítili ste to a pod., no urobili ste to len preto aby ste ho nestratili? Nakoniec prišla doba, že sa vzťah ukončil a zistili ste, že to všetko z vašej strany bolo zbytočné. Už viete, čo ste sa mali naučiť do budúcna? Aj nie sa dá povedať láskavo. Všetko sa dá láskavo vysvetliť. Dokážete to obaja? Ak nie, čo urobíte?


Sex, milovanie, hlboké nové spojenie duší

Ku vzťahu vždy patrí aj sex, milovanie. Niektorí z nás (muži) už pochopili, že sex bez lásky nám v skutočnosti nedokáže nič dať. Energia lásky počas milovania už vstupuje do srdiečka, kedy prežívame nádherné dotyky plné lásky, túžbu spojenia sa na vyššej úrovni, zastaviť sa natrvalo v tejto prítomnosti. Transformácia aj v tomto smere ale pokračuje ďalej so správnymi pármi, ktoré sú už na to pripravené. Vôbec sa tu nejedná o duálne duše ale rovnako ako oni, tak aj spriaznené duše toto dokážu zažívať. Vôbec sa tu nejedná (info pre niektorých mužov), ako hlboko ste sa dostali s vaším nástrojom do ženy. (Úsmev) Tu sa jedná o prítomný okamih spojenia lásky, vďačnosti, odovzdanosti, dôvery  v jednu obrovskú a krištáľovo čistú energiu bez nejakej kontroly, ostychu, minulosti atď. Je to to nové „SME“ v jedno-te. Opísať to neviem úplne, len cítim to v sebe a verím, že až život mi ukáže to dokonalé spojenie.  Je to ako vyšší level  tantry v láskyplnom spojení.


Čo na koniec?

Ak hovoríme, že to máme už všetko za sebou a všetko vieme, tak čo máme pred sebou?  Všetko to o čom som písal, je učivo ktoré máme zvládnuť na jednotku, aby sme sa pohli ďalej. Je to cesta k dokonalej bezpodmienečnej láske. Každý vzťah, človek, nám dal niečo do vienka a my si to vážme, ďakujme za to a žime vlastný život plný lásky. Jedine čo ponúkam, to dostávam. Ak nie som spokojný, tak je načase niečo urobiť. Všetko čo som napísal skúste vnímať z nadhľadu a hľadajte poučenie. Zamyslite sa nad sebou, precíťte, rozhodnite sa a kráčajte vpred. Každého z nás na tejto ceste čaká odmena. Vedome žiť, milovať, prepájať sa, aby sme mohli byť vedomým zdrojom lásky.


S láskou pre nás všetkých.


Janko

Pre http://gaia2010.sk/ 23.1.2017 napísal  Ján Bálint. Tento článok môže byť ďalej šírený, kopírovaný v neskrátenej, neupravenej podobe a len pre nekomerčné účely, pokiaľ bude pripojená celá táto poznámka aj s aktívnymi odkazmi. Ďakujem za pochopenie.