Ilona Pálušová - Féwa: Informácie 25.1.2016

Strach....
......bravúrne prešpekulovaný ťah, ktorého dopad na myslenie je približne taký, ako pravidelne vpichovaná dávka drogy, ktorá človeka drží v jeho umelo vytvorenom svete, oddeleného od druhých ľudí. A čoraz menej sa mu žiada z tohto umelo vytvoreného sveta odtrhnutého od skutočnej reality vystúpiť.

Tento svet je ako aréna v ktorej prebiehajú nekonečné zápasy na tému - kto je najlepší, najmúdrejší, najkrajší, najbohatší. Tých naj- je veľa. Kto má viac, ako tí druhí, ktorí sa v aréne predvádzajú, pretože sa to tak musí. Kto viac v ľudskej spoločnosti znamená, kto má čo najviac vplyvných kontaktov, kto má pred domom zaparkovaných čo najviac a čo najdrahších áut. Kto má najluxusnejšie bývanie, kto je v ľudskej aréne Nr. 1.

To sú konkurenčné zápasy a boje s ktorými úzko súvisí akýkoľvek druh pre človeka neprirodzeného správania. Nenávisť, závisť, vypočítavosť, snaha mať viac, ako ten druhý, snaha ovládať z pozície moci, z pozície financií. Je to zápas človeka s človekom. Želanie všetkého iného, len nie dobra. Ťahanie za nitky ega, negativity - jeden druhému za chrbtom.

Len málo z nás, ľudí, si v plnej miere uvedomuje, že všade okolo nás i okolo Zeme je energetické pole v ktorom sa nachádza každá nami vyslaná myšlienka. Či dobro...alebo zlo prajúca. Je to určité kvantum, hustota pozitivitou, či negativitou nabitého poľa a ako už mnohí dobre vedia - čo vysielame - to priťahujeme. A to každý z nás. Preto je v tejto etape vývoja, ktorá je rozhodujúca tak dôležité, aby sme zmenili myslenie a prestali sme sa jeden k druhému správať ako v umelo vytvorenej aréne. Zámerom zmeny nie je len pár "osvietených" ľudí na planéte, čiže ľudí stojacich nohami na zemi a súčasne ľudí vediacich. Uvedomujúcich si o čom hovoria naši predkovia. Čo sa snažia nám ukázať. Čo je dôležité, aby sme pochopili. Zámerom je opäť tá jednota našich predkov. Opäť tá súdržnosť, pozeranie sa jedným spoločným smerom a konanie dobra pre všetkých. Z vlastnej iniciatívy, z vlastného rozhodnutia. Pretože jednoducho chceme, lebo to tak cítime.

Pokiaľ by bol by každý človek ochotný sa na chvíľu zastaviť a odosobnene od diania, ktoré sleduje sa "vlastnoručne" zamyslieť nad fantasmagorizmom nikam nevedúcich zápasov, ktorých pravidlá určuje zopár rovnako mysliacich jedincov....keby sa na chvíľu ľudia posadili na stoličky do hľadiska tohto kina, uvedomili by si ako pozorovateľ, o čom to celé je. Že je to hra predátorov, ktorí neplatia vstupenky na predstavenie a ako bonus ich tieto predstavenia živia v čoraz väčšej miere, ktorá sa pre ľudí stala už neúnosnou. Nadiktovanými pravidlami, ktoré sú čoraz viac postavené na hlavu a čoraz menej majú niečo spoločné s prirodzeným ľudským prejavom. Keby sme tento nečakaný krok urobili, dostali by sme záchvat smiechu z toho, aké divadlo hráme sami pred sebou. Uvedomili by sme si, akí sme smiešni. Že sme ako prd v gatiach, ktorý má niekým vsugerované, že ten najväčší je bezkonkurenčne najlepší. Že nevonia, ale zapácha - tým už nemáme potrebu sa zaoberať. To sa nás už netýka. Hlavné je, že tie pokiaľ možno najväčšie prdy sú OK.

Tento zápas, hranie sa s formičkami na piesku dejín, stavanie hradov, ktoré sa okamžite niekto druhý v aréne snaží rozdupať je typickým dôsledkom zmanipulovaného myslenia a nikam nevedúcej hry...zápasu...boja človeka s druhým, seberovným. Pretože v skutočnosti je tomu stále tak, že všetci jedno sme. Je to len hra na bohov, na mocipánov, ktorí sa trasú strachom, aby neprišli o svoj spoločensky uznávaný imidž a všetko, čo s týmto imidžom súvisí. A tak, vyznávajúc svoju filosofiu, ktorá ide ruka v ruke s bezcitnosťou sú schopní ísť za hranice, ktoré s ľudskou podstatou nemajú nič spoločné.

To je jeden z primárnych dôvodov optickej ilúzie oddelenosti. Dôvodom, prečo nemôžeme nájsť k sebe cestu a tým i spoločnú reč. Príčinou, prečo nám nekonečne dlho trvá ťahať za jeden povraz - a pritom je to pre nás všetkých nesmierne dôležité. To je zámerom temnoty, ktorá sa snaží nás v tejto optickej ilúzii udržať. Tvrdiac nám s výsmechom do očí, že dobro je znakom ľudskej lability....že láska nie je podstatou, ku ktorej sa človek potrebuje vrátiť, aby bol vedomý....že láska je nezmysel. A pritom naši dávni predkovia jednoducho lásku žili. Celkom prirodzene, celkom normálne bez okázalých rečí a svojím konaním, svojimi skutkami ju neustále zviditeľňovali.

Začnime byť k sebe úprimní, otvorení, čestní. Buďme spravodliví. Začnime si vážiť seba, ľudí i práce, ktorú vykonávame ku prospechu nás všetkých. Pretože každá je dôležitá. Sme ako reťaz. Stačí, že vypadne jedno oko tohto dôležitého reťazca a nastáva chaos, nerovnováha. Vážme si jeden druhého nie preto, akou iluzórnou mocou disponujeme. Či už z pohľadu funkcie, alebo financií. Začnime si jeden druhého vážiť z jediného dôvodu. Že sme ČLOVEKOM, ktorý sa už odmieta pozerať do krivého zrkadla. Že sme človekom, ktorý sa nemusí ani v intimite svojho súkromia za tento najdôležitejší titul hanbiť.

Zahľaďme sa vzájomne, jeden druhému, každému človeku v našej blízkosti i tomu neznámemu do očí. Do tých ľudských očí. Je tam nekonečno dobra, nehy, citu, múdrosti. Všetkého, čo v aréne nemáme šancu si postrehnúť. Prestaňme jeden s druhým zápasiť a vzájomne si neustále niečo dokazovať. Odhrňme ten záves zrenice. Tú ničím naše vnútro neoslovujúcu clonu predpotopných jašterov, ktorých predátorské ťahy boli do našej mysli a myšlienok vmanipulované. CÍŤME SA. Precíťme svoje vlastné srdce. Precíťme koľko bezpodmienečnej lásky, koľko dobra, koľko tepla je v ňom ukryté. Strhnime si tie masky, ktoré sme si nasadili ako štít pre svetom, ktorý nám nepraje to dobro, šťastie, radosť zo života. Tam, za tými obrannými štítmi, za očíslovanými maskami, ktoré si nasadíme podľa situácie....tam za tým všetkým je svetlo, láska bez šablón.

Uvedomme si, že sa jedná o bezemočným IQ premyslený ťah na ľudí. Že sme v dôsledku tohto ťahu na človeka čoraz viac strácali kontakt s citom, so svojím vnútrom a tým i so skutočným svetom, ktorého pohľad je celistvý. Fyzický i duchovný. Tento svet a jeho myslenie je absolútne prirodzeným prejavom každého človeka, každej bytosti vedomej. Čím viac sa stráca cit, čím menej emocionálne sa prejavujeme, tým viac prestávame byť človekom a stávame sa len ľahko ovládateľným strojom. Bez schopnosti vcítiť sa....mať rád. To nie je zámerom človeka, to je zámerom systému, ktorý tým intenzívnejšie podporujeme, čím menej sa prirodzeným, ľudským spôsobom prejavujeme.

Zastavme sa.....poseďme si s kamarátmi z detstva....so známymi, ktorí sa nám z mysli vyparili a my si opäť na nich začíname spomínať. Vypime si s nimi kávu, víno, pivo, alebo čaj:-). A zaspomínajme si na zlaté časy. "Pamätáš ?.....ako sme vtedy prišli domov s deravými nohavicami na kolenách :-) ..........ako sme sa naháňali na bicykli.......ako sme behali po lúkach a liezli na stromy.....ako sme sa v jednom kuse smiali sami zo seba.....ako sme sa báli ísť domov po večierke......ako sme dostali od deda po zadku, pretože tak sa správny chlap nespráva.....ako sme si v dospelom veku vždy našli pre seba čas a pri pive sa úprimne, kamarátsky porozprávali ?......

Spomeňme si.....že sme stále tí istí ľudia, akými sú naši predkovia, ktorým zápasy v aréne nič nehovoria. je to nesmierne dôležité pre všetkých, ktorí sú ľudia. A Vy, ktorí ešte stále nechápete a odmietate sa pozerať do očí človeka - zahľaďte sa do očí srnky, do očí Vášho psíka, do očí zvierat z ktorých súdržnosti by sme si mohli brať príklad......Tieto vety, ktoré som napísala nie sú pravidelne zdieľanými informáciami. Sú to slová, ktoré som napísala ja, Ilona. Ja, človek, ktorému nesmierne záleží na všetkých nás.....Ilona

Zdroj: https://www.facebook.com/ilona.palusova