Prebúdzanie vedomia

Duchovná cesta je postupné zbavovanie sa závislostí, záťažou minulosti a otváranie sa vlastnej bytosti novému životu v prítomnosti.
​
Ako už naznačuje slovo cesta, nie je to proces skokový, ale postupný. Preto musí každé prebúdzajúce sa vedomie prekonávať mnohé nástrahy v dennom živote a musí sa vyrovnávať s mnohými konfliktami, ktoré kedysi v materiálnom nazeraní na svet ani nepovažoval za konflikty. Zrazu nemožno nad malým nedorozumeniam mávnuť rukou, nemožno negatívny zážitok ľahko vymazať z pamäti, nemožno utiecť z riešení konfliktu.

Už z toho, čo som načrtol, je zrejmé, že riešenie bežných konfliktných záležitostí je v počiatkoch duchovnej cesty ťažšie, než v predchádzajúcom materialistickom prístupu k životu. Poznával som sám na sebe, ako sa ma konflikty začali bytostne dotýkať, ako niektoré hádky v mojom okolí, hoci sa ma netýkali a len prebiehali v mojej prítomnosti, zabodávali zraňujúci tŕne do môjho srdca. Avšak všadeprítomná bolesť ľudských vzťahov mi nezadržateľne odhaľovala úplne iný rozmer ľudskej duše, kde pokoj a mier sú hlavnými atribútmi bytia. Aj keď rozdelenie osobnosti je zaiste bolestivý proces, uvedomoval som si, že mi priniesol nádej v poznaní stavu pokoja a mieru, stavu, ktorý som od tejto chvíle chcel stále žiť.

No však sceľovanie rozdelenej bytosti nie je krátkodobý proces a vyžaduje mnohoročné úsilie, v ktorom práve prebúdzajúce sa vedomie musí vyrovnávať rozdiel potenciálu medzi hlboko zakoreneným materialistickým spôsobom života a novo poznaným stavom pokoja a mieru, v ktorom nie je ani stopa po konfliktoch, nedorozumenia a dokonca v ňom mizne zlé pocity. To sa však nepáči tej nižšej prirodzenosti človeka, ktorej kedysi ľudia dali názov ego. Ako náhle sa človek rozhodne vydať sa na duchovnú cestu a odpútať sa od pudovej podriadenosti, potom musí počítať so zúrivým odporom vlastného ega, lebo duchovná cesta je zabíjaním ega a jedine smrťou ega možno zažiť krásu ľudskej individuality.

Ego je klzké, zradní a záludné, pretože si takmer vždy vďaka dokonalej znalosti osobnosti dokáže nájsť cestičku k pokoreniu duchovných snáh človeka.

Eliminácia početných konfliktov na duchovnej ceste sa vykonáva pomocou rozlišovacieho vedomia, kedy človek rozpoznáva príčiny objavenie sa akéhokoľvek konfliktu vo vedomí. Treba si uvedomiť, že žiadny konflikt sa neobjavuje vo vedomí náhodou a každý konflikt je nádejou rastu pri zdarnom prekonaní. Tak je nutné hodnotiť prítomnosť všetkých negatívnych javov vo vedomí. Ponáraním sa do vlastného vnútra pri meditáciách vyťahuje závislosti, o ktorých človek nemal ani potuchy, že existujú v jeho vnútri – a teraz sa musí s týmito mnohokrát zradnými javmi vysporiadať. Človek musí rozpoznať, že vlastnosti, ktoré sa objavujú pred ním v celej svojej negatívnej odpornosti sú jeho vlastnosti a ako také ich musí súcitom a následnú indiferentnosť transformovať.

Ako náhle sa mi na duchovnej ceste objavovali negatívne vlastnosti, javy a nepríjemné okolnosti života, snažil som sa prísť na dôvod, prečo sa mi práve tieto negatíva objavujú v živote a nehľadal som pôvodcu javov zvonka, ale hlavne v sebe. Mnohokrát som si musel uvedomiť bolestne zistenie o vlastnom stave, ale už len uznanie skutočnosti, že je to náplňou mojej mysle, hoci starostlivo ukryté pod maskou osobnosti, je nádejou k asimilácii negatívneho, a tým i k uzdraveniu egom chorej individuality.

Človek nepotrebuje k duchovnému rastu duchovnú školu, pretože tou najlepšou duchovnou školou je život sám.

Stačí sa pozerať, pozorovať, nenechávať sa zaťahovať do deja a rozlišovacím pohľadom, rozpoznávať príčiny a občas aj dôsledky všetkých javov. Ale nebudem vás oblažovať teóriou a načrtnem jeden príklad zo života.
V posledných rokoch som sa musel často krát stretávať a spolupracovať s človekom, ktorý by sa dal nazvať synonymom ega. Sám trpel komplexom menejcennosti, a tak zákonite dával najavo svoju domnelú nadradenosť a inteligenciu. Hoci som videl v jeho zmučenej duši nešťastnú sexuálnu závislosť, zožierajúcu vinu, zaslepenosť peniazmi a okúzlenie sebou v predstavách boháča, nebol som občas schopný preniesť cez srdce jeho arogantné správanie a nespočetné útoky.

Vo chvíľach kľudu som si uvedomoval, že práve on je tými “kvasnicami”, vďaka ktorým môže cesto vykysnúť. Nakoniec som poďakoval jeho záporným vlastnostiam, ktoré nastavili zrkadlo môjmu vnútornému stavu. Dlho som nedokázal negatívny obsah svojho vnútra tolerovať a indiferentnosť navždy odpustiť. Snažil som sa striedavo v ňom vidieť Budhu, ktorý ma skúša, a potom zase súcitom rozpoznávať budúcej bolestnú cestu k zjednoteniu jeho nešťastnej duše. Nakoniec predstava Budhu a súcit prevážili nad mojím egoizmom, potom sa rozplynul celý problém ako hmla v rannom slnku a zostala indiferencia k negatívnym vlastnostiam, súcit s nešťastným človekom a vše objímajúca láska.

Prebúdzajúce sa vedomie absorbuje negatíva a súčasne aj vníma stále viac pozitívnych prvkov napĺňajúcich všedný život. Uvedomuje si, že negatíva pomáhajú v raste rovnako ako pozitíva. Tak človek pomaličky dochádza k poznaniu, že nie je negatívne a pozitívne, ale všetko takými je tu len pre duchovný rast. Snaží sa nezaujato počúvať svoje okolie a rozpoznávať múdrosť života.

Uvedomuje si starú pravdu: “Cesty Pána sú nevyspytateľné,” a snaží sa počúvať všetky hlasy okolo seba, snaží sa vidieť všetky javy okolo seba bez toho, aby ich vyhľadával, ako pomoc na svojej ceste životom.

Potom už automaticky vidí napríklad v hádajúcom sa manželskom páre túžbu pokoriť druhého svojou subjektívnou pravdou, vidí chcenie ovládať, či dokonca túžbu byť ovládaný, vidí túžbu po násilí a odplate nepatrných malicherností, vidí strach šíriaci sa okolo nich, vidí negativizmus, v ktorom sa obaja malicherne utápajú a je mu z toho skutočne zle.

Ak vidí človeka zahľadeného do vecí sveta a túžiacich po márnivom vlastníctve, uvedomuje si, že Boh mu trpezlivo odhaľuje neprístojnosti tohto sveta, aby mu ukázal súcitnú cestu k nemu.

Ak vidí prebúdzajúce sa vedomie akýkoľvek nešvár, neodsudzuje ho, snažia sa naplniť vnútro súcitom a nájsť rovnako trpezlivé stanovisko, ktorým človeka “obdarúva” Boh na jeho bludných cestách svetom.

Prebúdzajúcej sa vedomie mení pohľad na celý svet aj na úlohu človeka v ňom. A je to zákonité, lebo duchovná cesta začína odvrátením sa od sveta, odvrátením sa od hodnôt, ktoré už nie sú v očiach človeka tak dokonalé. Človek na duchovnej ceste nachádza novú úroveň, z ktorej sleduje svet. Nepozerá sa z prízemnosti materialistického života, ale z novo objavovaného duchovného stupňa. Nadhľad umožňuje uvidieť ďaleké obzory, predtým nevidené prvky a dá prehľad o všetkých netušených možnostiach.

Je to rovnaké, ako keď orol bez námahy prirodzene letí oblohou a v krajine pod sebou vidí nesmiernu veľa možností. Je to let bez hraníc.

Na druhej strane si prebúdzajúce sa vedomie spomína na skoršie orámovania, v ktorých sa pohybovala myseľ….. do sveta sa pozerá človeka. Takýto stav by sa mohol ľahko nazývať dospievaním, pretože všetky zmeny sú smerované k jedinému cieľu, k dosiahnutiu dokonalosti Budhu. V stave Budhu získava človek všetky kladné vlastnosti a súcitom prekonáva všetky záporné vlastnosti. Po dosiahnutí tohto stupňa sa upevní denné vedomie v stave číreho uvedomenia, v stave nezaťaženom emóciami. Život nad živočíšnosťou, náladami, pocitmi prenáša vedomie človeka do transcendentálnych stavov, ktoré zodpovedajú božskej náplni vedomia.

“Vše, co vidíš, je vyzařování tvé mysli!” Tibetská kniha mŕtvych

​
Zdroj: http://sala5.webnode.sk/co-ma-zaujalo/prebudzanie-vedomia/